Sme svedkami neustále stupňujúceho sa napätia – ako v reálnom živote (napríklad na námestiach počas protivládnych protestov), tak v online priestore. Práve ten je na dennej báze dejiskom hádok a zdrojom nenávistných prejavov. Minister vnútra to nemieni nechať len tak, no vo svojej iniciatívnosti možno zašiel priďaleko…
Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok (HLAS) vníma, že na webe to niekedy v komentároch a vyjadreniach doslova vrie. Vyjadril sa k tomu v samostatnom videu. Podľa jeho slov treba odlišné názory prezentovať s úctou a rešpektom k predstaviteľom opačnej strany – proti tomu nemožno nič namietať. Avšak nenávistné prejavy ani po atentáte na Roberta Fica neutíchli. Spoločnosť je na hrane, a je najvyšší čas niečo s tým urobiť – v tom má minister tiež pravdu.
Lenže ako na to?
Šutaj Eštok poukazuje na nemecký zákon, ktorý hovorí NIE nenávisti na webe. To je fakt, avšak čo znamená v praxi?
Tzv. Network Enforcement Act (Netzwerkdurchsetzungsgesetz, NetzDG) predstavuje v Nemecku od roku 2017 hlavný legislatívny rámec na postih nenávistných prejavov či ohovárania (a ďalšieho ilegálneho obsahu, ako je napr. vyzývanie k násiliu) na webe. Sociálne siete majú od momentu nahlásenia problematického obsahu 24 hodín na to, aby daný príspevok odstránili. V krajnom prípade neuposlúchnutia môže dôjsť k pokutám až do výšky 50 miliónov eur…
Minister vnútra sa teraz odvoláva na uvedený zákon. Že aj u nás by mohlo, či malo niečo podobné fungovať. Chcel by zbaviť internet šikany a dolapiť páchateľov. Áno, ale nemalo by to takto prebiehať už teraz? Štát predsa má legislatívne páky, ktoré postihujú otvorené vyzývanie k násiliu či nebezpečné vyhrážanie sa (právne podkutí jednotlivci medzi vami môžu upresniť tieto paragrafy v komentároch).
Načo je potom nový zákon, ktorý by vlastne v princípe bol cenzúra?
Pretože treba uvážiť, že s prijatím legislatívy na obmedzenie nenávistných a iných „ilegálnych” obsahov na webe bude musieť byť vymenovaná aj komisia, ktorá posúdi legitímnosť požiadavky odstrániť takéto prejavy, prípadne legitímnosť postihovať ich autorov. Kto zvolí takú komisiu? Práve aktuálna vládna moc?
A nemôžeme potom skončiť tak, že ak bude lídrom budúcej vlády napríklad Jaro Naď alebo Igor Matovič, tak sa do komisie dostanú „ich ľudia”, aby tendenčne postihovali všetkých kritikov svojich chlebodarcov?
Pretože jazyk je značne flexibilný nástroj, a mnoho významových nuáns závisí od toho, z akého hľadiska ich posudzujete – niekedy to, čo je pre jedného len bonmot (hoci na hrane dobrého vkusu, alebo aj za ním), môže druhému pripadať ako jasná výzva k páchaniu násilia…
Tento problém si všíma aj europoslanec Milan Mazurek (Republika). Vyjadril sa k myšlienke návrhu zákona takto: „Je nemysliteľné, aby nám minister vnútra oznamoval, že chce zatvárať ľudí za komentáre na sociálnych sieťach, pretože ak by raz nedajbože prevzali vládu progresívci, môžeme sa pripraviť, že nás zavrú všetkých, vrátane Eštoka.“
Výstižné!
V Nemecku má totiž predmetný zákon vlastné zákulisie. Nezabúdajme, aká je v tej krajine prevládajúca nálada: Ak sa vyjadríte kriticky proti migrácii, greendealu, či dúhovej propagande, stávate sa v podstate personou non grata. A keďže hranica medzi ostrou kritikou a čírou nenávisťou môže byť niekedy diskutabilná, dostáva sa každý inak zmýšľajúci jedinec, poťažmo vlastenec, na tenký ľad. Odrazu má človek pred sebou vidinu trestu z dôvodu existencie „cenzorského” zákona, a tak začne cenzurovať aj vlastné myšlienky…
Budeme sa môcť po novom vyjadrovať len v rukavičkách, alebo radšej vôbec? Nepripadá vám to trochu… „orwellovsky”?
Pozrite, tiež nie som fanúšikom zbytočne ostrej polemiky – kto číta moje komentáre, nenájde v nich hanlivé výrazivo ani rôzne podpásovky. Avšak rešpektujem, že sú aj osoby s „podrezanejším” jazykom, ktoré používajú viac expresívny slovník. Ako môžeme od nich požadovať, aby prekopali celý osobný jazykový prejav? Obávam sa, že by sme dosiahli len toľko, že by sa ľudia prestali vyjadrovať, a to zo strachu.
Inými slovami – skončili by umlčaní.
A to je veľmi nebezpečná situácia. Pretože my – hoci budeme zrejme hospodársky spolupracovať s komunistickými štátmi či autokratickými režimami – sa predsa nechceme v kontexte slobody a demokracie približovať úrovni Severnej Kórey…
Nebolo by teda lepšie, keby sa policajné zložky sústredili na vymáhanie zákonov, ktoré už sú v platnosti? Pretože pri vyšetrovaní niektorých známych prípadov a káuz sa čas ťahá podivne dlho…
Marián Kluvanec