Britská vláda zaplatila, IREX pripravil a slovenské ministerstvo dalo svoje logo. Tak vznikla príručka, ktorá sa dostala do našich škôl bez zmluvy, bez kontroly a bez diskusie. Rezort sa síce tvári, že za nič nezodpovedá, no v skutočnosti práve on otvoril dvere cudziemu projektu. Odpovede ministerstva vyvolávajú otázku: Kto vzdeláva naše deti?
Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR (MŠVVaM SR) reagovalo na našu infožiadosť o pôvode a obsahu príručky, ktorú na Slovensku distribuovala americká mimovládna organizácia IREX s podporou vlády Spojeného kráľovstva.
O skutočnosti, že Ministerstvo školstva šíri medzi rodičmi a školami príručku vytvorenú v rámci britsko-amerického programu, sme písali viac (tu) a bezprostrednú reakciu ministerstva na náš článok, v ktorej označili naše tvrdenia za „klamstvá“, „hoaxy“ a „konšpirácie“ sme analyzovali (tu).
Odpovede na otázky z 20. októbra 2025 zaslané Druckerovmu ministerstvu v infožiadosti odhaľujú, že príručka sa dostala do školského prostredia bez zmluvy, bez oponentúry a bez posúdenia konfliktu záujmov, no s logom slovenského ministerstva.
Oficiálne sa tomu hovorí „spolupráca bez finančnej účasti“. V praxi ide o legitimizáciu cudzieho vládneho projektu.
Sprístupnenie informácií / Foto: Screenshot
Britský projekt, slovenské logo
Ministerstvo v odpovedi priznalo, že príručka „Ako vychovať tínedžerov, ktorí sú v digitálnom svete zdatní a opatrní“ vznikla v rámci programu „Bezpečne a rozumne: Tvoj digitálny život“, ktorý zastrešuje vláda Spojeného kráľovstva.
Autorom materiálu je organizácia IREX, známa aj spoluprácou s americkou agentúrou USAID. Ministerstvo školstva sa na projekte podieľalo ako „spolupracujúci a podporujúci subjekt“, pričom jeho účasť mala byť čisto symbolická – bez finančných výdavkov.
Zároveň však príručka nesie logo ministerstva a bola distribuovaná ako odporúčaný materiál pre školy a rodičov. Zapojilo sa približne 20 škôl z rôznych regiónov Slovenska, súčasťou projektu bolo aj školenie učiteľov.
Formálne teda nejde o súčasť štátneho vzdelávacieho programu, no z pohľadu škôl ide o oficiálne odporúčaný zdroj. To je podstatný rozdiel medzi právnou fikciou a praktickým účinkom.
„Redakčná chyba“, ktorá odstránila Púchovského
V jednej z otázok sme sa pýtali, prečo bol z pracovnej verzie príručky odstránený odkaz na súkromný projekt Davida Púchovského Hoaxy a podvody.
Ministerstvo v odpovedi uviedlo, že išlo o „redakčnú chybu“. V pôvodnej verzii vraj bol uvedený len všeobecný odkaz na vyhľadávanie hesla „Hoaxy a podvody“ na Facebooku. Po zistení chyby bol text opravený a nahradený oficiálnym odkazom na portál Hoaxy a podvody – Ministerstvo vnútra SR.
Vysvetlenie o „redakčnej chybe“ však pôsobí ako alibizmus. Ak bol odkaz odstránený vedome, išlo o obsahový zásah – nie technickú opravu. A ak nie, potom je otázne, ako mohol neautorizovaný materiál prejsť až do finálnej verzie s logom ministerstva.
Zaujímavé je, že práve pri Púchovského projekte ministerstvo do obsahu zasiahlo, kým pri ostatných odporúčaných projektoch sa tvári, že ich výber bol v rukách tvorcov diela. V odpovedi ministerskí úradníci uviedli, že „cieľom ministerstva školstva bolo zdieľať projekt pod patronátom Ministerstva vnútra SR“. Priznali tak, že za obsah príručky predsa len niekto na ministerstve zodpovedá.
Zasiahli len voči slovenskému súkromnému projektu, kým pri zahraničných iniciatívach (Konšpirátori.sk, Infosecurity.sk, Demagog.sk) sa ministerstvo tvári, že o žiaden problém nejde.
Odpovede ministerstva / Foto: Screenshot
Bez zmluvy, bez dohľadu, bez oponentúry
Najzásadnejšou informáciou z odpovede je priznanie, že v súvislosti s prípravou príručky neexistuje žiadna zmluva, memorandum ani dohoda medzi ministerstvom a organizáciou IREX či vládou Spojeného kráľovstva. Projekt teda prebehol mimo bežného právneho rámca, bez jasne určenej zodpovednosti, bez úpravy autorských práv a bez kontrolného mechanizmu.
Ak je to naozaj tak, znamená to, že ministerstvo školstva umožnilo realizáciu cudzieho vládneho projektu v prostredí slovenských škôl bez akéhokoľvek právneho základu. To by v inej oblasti verejnej správy – napríklad pri obstarávaní, dotáciách či školských učebniciach – bolo úplne nemysliteľné.
Rovnako chýba akákoľvek zmienka o tom, kto vykonával odbornú alebo etickú oponentúru.
Ministerstvo sa v odpovedi uspokojilo len s tvrdením, že „podobné projekty prebiehajú aj v iných krajinách EÚ“. Takéto vysvetlenie je však alibistické. To, že niečo „prebieha aj inde“, neznamená, že je to v súlade so slovenskou legislatívou, zásadami transparentnosti či princípom pedagogickej neutrality.
Ak sa potvrdí, že projekt bol na školách realizovaný bez zmluvy a bez schválenia odbornou komisiou, otvára to závažné otázky: Kto niesol zodpovednosť za obsah? Kto kontroloval, čo sa deťom a učiteľom odovzdáva? A kto zaručil, že v materiáloch nefiguruje ideologický alebo politický obsah?
V právnom štáte by odpoveď „žiadna zmluva nebola uzatvorená“ neznamenala len nedostatok formality. Znamenala by vážne zlyhanie riadenia rezortu, ktorý zveril cudzím subjektom vplyv na výchovno-vzdelávací proces bez akéhokoľvek právneho krytia. Je to vôbec možné?
Konflikt záujmov? Ministerstvo: nehodnotilo sa
Gól do vlastnej bránky si dalo ministerstvo vetou, ktorá by mala vyvolať verejnú debatu:
„Možný konflikt záujmov nebol predmetom hodnotenia.“
Inými slovami – ministerstvo sa vôbec nezaoberalo tým, že britská vláda, ktorá financovala príručku prostredníctvom IREX, financuje aj projekt Infosecurity.sk, uvedený v tej istej príručke ako odporúčaný zdroj.
Ide o situáciu, v ktorej sa slovenským školám odporúča portál platený tým istým donorom, ktorý financoval aj samotnú príručku. V komerčnej sfére by sa tomu hovorilo konflikt záujmov; v oblasti vzdelávania – ideologický export.
Ministerstvo sa bráni argumentom, že príručka je „len doplnkovým odporúčaním“, ktoré nie je záväzné. To je síce právne pravda, no nie prakticky. Ak je materiál uverejnený na oficiálnej stránke MŠVVaM SR, ak nesie jeho logo a bol komunikovaný školám ako „odporúčaný“, ide de facto o štátom schválený obsah.
„Dobrovoľnosť“ sa tak stáva len formálnym alibi, ktoré umožňuje štátu prijímať ideologické projekty zvonku bez toho, aby niesol priamu zodpovednosť.
Vyjadrenie ministerstva / Foto: Screenshot
Dvojaký meter
Je namieste otázka, či by ministerstvo pristupovalo rovnako benevolentne, keby išlo o domáci subjekt.
Predstavme si, že slovenská firma by vytvorila vzdelávací projekt – napríklad o bezpečnosti na internete – a z vlastných zdrojov by financovala aj „dobrovoľnú“ ministerskú príručku, v ktorej by sama seba odporúčala ako overený zdroj informácií.
Reakcia ministerstva by bola okamžitá a nekompromisná. Najprv by sa preveroval možný konflikt záujmov, následne by sa kládli otázky, kto financuje obsah a či nejde o skrytú reklamu. Takýto materiál by s najväčšou pravdepodobnosťou nebol nikdy zverejnený s logom ministerstva, nieto ešte odporúčaný školám.
V prípade zahraničného partnera sa však pravidlá menia. Keď projekt financuje vláda Spojeného kráľovstva alebo organizácia so sídlom vo Washingtone, zrazu stačí fráza o „dobrovoľnosti“ a „spolupráci bez finančnej účasti“.
Zatiaľ čo domáce subjekty by podobný projekt museli obhajovať pred úradmi a zrejme by s logom ministerstva nikdy neprešiel, pri zahraničných iniciatívach sa otvárajú dvere dokorán. Pravidlá, ktoré by slovenským autorom znemožnili vstup do škôl, pre zahraničných partnerov jednoducho neplatia. Prečo?
Keď cudzie projekty suplujú štátne priority
Odpoveď ministerstva potvrdzuje, že slovenský vzdelávací systém je otvorený pre pôsobenie cudzích vládnych iniciatív – dokonca aj bez zmluvy a bez oponentúry. MŠ sa síce dištancuje od priamej zodpovednosti, no svojím logom a komunikáciou dáva zahraničným projektom punc dôveryhodnosti.
A čo je najzávažnejšie, samo priznalo, že konflikt záujmov nehodnotilo vôbec. To znamená, že v prostredí, kde sa rozhoduje o formovaní názorov a hodnotovej orientácie detí, nikto nekontroluje, kto stojí za obsahom a aké záujmy reprezentuje.
Slovenské školstvo tak v tejto kauze pôsobí ako systém, ktorý síce hovorí o „digitálnej gramotnosti“, ale zabúda na tú základnú – gramotnosť v rozpoznávaní cudzích vplyvov.
René Števánka