Od Trnku a Zastavme korupciu k ekosystému ESETu a tlaku na verejnú debatu.
„Občianska spoločnosť“ má byť hlas zdola. Lenže ak jednu vplyvnú mimovládku roky živí jeden dominantný donor a to isté podnikateľské zázemie popri tom financuje „anti-dezinfo“ ekosystém, nejde o spontánny verejný priestor. Je to platená infraštruktúra vplyvu, ktorá si zároveň rada nárokuje monopol na to, čo je „správny názor“.
V sporoch o mimovládky sa roky opakuje tá istá obrana. Že ide o podporu občianskej spoločnosti. Že súkromný sektor len pomáha „dobrým veciam“. Že z toho nemáme robiť politiku. Lenže pri niektorých organizáciách už dávno nejde o bežnú pluralitu darcov. Ide o model, ktorý sa podobá na vlastníctvo, pretože jedna osoba alebo úzky okruh firiem dlhodobo tvorí rozhodujúcu časť príjmov.
A keď sa takáto organizácia zároveň správa ako politický aktér, zasahuje do sporov o zákony, reputáciu ľudí a rámce verejnej diskusie, verejnosť má právo pýtať sa na pomery, nie na slogany. Kto to platí, v akom pomere, ako dlho a čo z toho v praxi vzniklo.
Dominantný donor mení optiku
Pri Nadácii Zastavme korupciu je tento model čitateľný priamo z výročných správ.. Dlhé roky stojí financovanie na príspevkoch zakladateľa Miroslava Trnku v pomere, ktorý sa v bežnom jazyku dá opísať jednoducho. Ak jeden človek tvorí rozhodujúcu časť príjmov, organizácia prestáva byť spontánnym hlasom zdola. Mení sa na projekt, ktorý stojí a padá na jednom platcovi.
Za roky 2015–2024 tvorili príspevky Miroslava Trnku podľa prehľadov príjmov spolu 2 803 742,53 €, kým celkové príjmy OZ boli 3 911 275,21 €. Inými slovami, zakladateľ pokryl približne 71,68 % všetkých príjmov. Príspevky z 2 % daní za celé obdobie predstavovali spolu 238 760,17 €, teda približne 6,10 %. Tento pomer je výrečný: ak má byť „občianska spoločnosť“ hlasom zdola, očakávali by sme širokú drobnú podporu. Tu však dlhodobo dominuje jeden donor a 2 % tvoria len vedľajší doplnok. Organizácia potom nevystupuje ako spontánna verejná platforma, ale ako projekt, ktorý stojí a padá na vplyve a peniazoch konkrétneho človeka.
Tu sa oplatí prestať hovoriť o „občianskej spoločnosti“ a začať hovoriť o moci. Jeden donor dlhodobo financuje značku, ktorá má ambíciu udávať tón v politike. A ten istý okruh peňazí pokračuje cez ESET a jeho nadáciu do ďalších projektov, ktoré formujú pravidlá debaty, nálepky aj reputácie.
Príspevky Miroslava Trnku / Foto: Screenshot
Nie je to len jeden ostrov, je to ekosystém
Ak by išlo len o jednu organizáciu, dalo by sa povedať, že ide o izolovaný prípad. Lenže tu prichádza druhá vrstva. ESET má vlastnú Nadáciu ESET a podľa výročných správ podporuje aj ďalšie subjekty z prostredia profesionálnej „občianskej spoločnosti“, ktoré pravidelne vstupujú do sporov o politiku, právo, médiá a rámce verejnej debaty.
Pointa nie je niekoho kriminalizovať. Pointa je ukázať mechaniku. Keď sa tie isté mená opakujú v grantových tabuľkách a zároveň ich počuť v médiách ako „nezávislé autority“, vzniká legitímna otázka. Koho hlas to je v skutočnosti. Hlas spontánnej spoločnosti, alebo hlas, ktorý držia pri živote veľké peniaze a veľké značky.
Podporené subjekty / Foto: Screenshot
Od grantov k nástrojom: „boj proti dezinformáciám“ ako páka nad debatou
Tretia vrstva už nie je o grantových tabuľkách, ale o infraštruktúre. V slovenskom prostredí sa pojem „boj proti dezinformáciám“ príliš často mení na nálepku. Stačí etiketa a z názorového sporu je „škodlivý obsah“. Potom prichádza tlak na „upratanie online priestoru“ a s ním nástroje, metodiky, partnerstvá, konferencie, školenia.
Tu už nejde len o to, kto má pravdu. Ide o moc. Kto bude označovať, kto bude mať reputačný bič a kto bude rozhodovať, čo je ešte prípustné.
Do tejto časti obrazu patrí aj KInIT,, ktorý uvádza ESET medzi partnermi a komunikuje, že ho ESET podporuje od začiatku. Problém nie je výskum ako taký. Ale to, že v tejto téme sa výskum, nástroje a verejná politika radi miešajú do jedného balíka. A keď sa do hry pridá komerčné zázemie, vzniká tlak, ktorý sa dá použiť aj na ochranu spoločnosti, aj na disciplinovanie verejnej diskusie.
V rovnakom okruhu sa objavuje Gerulata, ktorá sama opisuje svoje produkty ako nástroje na monitoring a detekciu dezinformácií a nepriateľských kampaní. Monitorovanie môže byť legitímne, no v slovenskom politickom boji sa z neho ľahko stane reputačná zbraň. Gerulata v tomto obraze nefunguje len ako „technológia“, ale ako súčasť infraštruktúry, ktorá prekladá politický spor do jazyka nálepiek, rizikových zoznamov a reputačných zásahov.
A keď sa táto infraštruktúra prepojí s projektmi, ktoré si osobujú rolu arbitra, kruh sa uzatvára. Gerulata sa na stránke Konšpirátori.sk objavuje medzi subjektmi, ktoré iniciatívu podporujú. Konšpirátori.sk sa pritom definujú ako databáza webov so „sporným“ obsahom a nástroj, ktorý má zadávateľom reklamy pomôcť vyhnúť sa reputačnému riziku. V praxi to znamená jednoduchú vec: odporúčanie, kde sa „neoplatí“ inzerovať.
A tu sa ukazuje podstata problému. Keď sa v jednom okruhu stretne technologická infraštruktúra na monitoring, hodnotiace zoznamy a autority, ktoré si privlastňujú právo určovať, čo je „škodlivé“, už nejde len o analytiku. Vzniká súkromná moc nad rámcami verejnej debaty. Nie cez vlastníctvo novín, ale cez nálepky, zoznamy a pravidlá prístupu k reklame a reputácii. To je oligarchický vplyv nového typu.
A najnebezpečnejší je tým, že funguje potichu. Keď sa zo „zoznamov“ stane štandard pre reklamu, granty a partnerstvá, veľká časť verejnej diskusie sa začne upratovať sama. Nie preto, že by padol zákon, ale preto, že sa nikomu neoplatí byť na nesprávnej strane reputačnej nálepky. A práve preto je relevantné, kto tento ekosystém financuje a kto si ním buduje vplyv.
Keď sa ekosystém ukáže na podujatiach, prestáva to vyzerať ako náhoda
Napokon je tu vrstva podujatí a partnerstiev. Vo verejnej debate sa často hrá na to, že ide o „nezávislé iniciatívy“. Lenže keď sa tie isté značky opakujú aj pri podujatiach, ktoré formujú stratkom a anti-dezinfo scénu, obraz sa uzatvára.
Vidno to aj na podujatí StratCom under pressure, kde sa medzi partnermi uvádza ESET. Pointa nie je, že partner automaticky riadi program. Pointa je, že sa skladá sieť, ktorá spája peniaze, organizácie, nástroje a reputačný tlak. A potom sa tá istá sieť predáva ako „občianska spoločnosť“.
Odkaz pre politikov: dá sa to riešiť, len nesmiete utekať pred slovom vplyv
Politici sa roky tvária, že oligarchický vplyv v občianskej spoločnosti je neriešiteľný, vraj je to „súkromná vec“. Nie je. Je to politická realita, pretože ovplyvňuje pravidlá, reputáciu a smerovanie verejnej debaty.
Dá sa to riešiť bez vendety proti mimovládkam a bez umlčiavania kritikov. Stačí nastaviť férové pravidlá, ktoré budú platiť pre všetkých rovnako.
Po prvé, povinný a jednotný štandard zverejňovania top donorov pre organizácie, ktoré vstupujú do verejnej politiky. Nie v zapadnutom PDF, ale v jednoduchej, porovnateľnej podobe.
Po druhé, jasné pomenovanie dominantného donora. Ak jeden donor dlhodobo tvorí rozhodujúcu časť príjmov, organizácia sa nemá tváriť ako „nezávislý hlas občianskej spoločnosti“. Má to transparentne uvádzať pri verejných výstupoch, aby verejnosť vedela, kto drží projekt pri živote.
Po tretie, poriadok v anti-dezinformačnom ekosystéme. Každý projekt, ktorý vyvíja alebo financuje nástroje na označovanie a hodnotenie obsahu, má mať zverejnené financovanie, metodiku a zodpovednosť. Bez toho sa z boja proti hoaxom ľahko stane licencia na potláčanie nepohodlných názorov.
A potom nech rozhodne verejnosť. Nie podľa toho, kto má krajšie slogany, ale podľa toho, kto má férovejšie financovanie. Občianska spoločnosť nemá byť hlas veľkých peňazí jednotlivcov. Má byť hlasom veľkého množstva ľudí s drobným príspevkom. Ak to politici myslia so „zdravou demokraciou“ vážne, nech konečne prestanú hrať bezmocných.
René Števánka