Dáta za rok 2024 neukazujú povolebný exodus, ale kladnú migračnú bilanciu. Slovensko sa nestalo rajom. Skôr sa ukazuje, že Západ pre časť Slovákov stráca príťažlivosť.
V článku sa dočítate:
- Prečo rok 2024 spochybňuje povolebný obraz Slovenska, z ktorého sa malo po návrate Fica utekať.
- Prečo pozitívne migračné saldo nie je dôkazom úspechu vlády, ale dôkazom, že katastrofický scenár sa nenaplnil.
- Prečo sa pri návratoch Slovákov treba pozrieť aj na to, či Západ ešte ponúka taký životný náskok ako kedysi.
Pred voľbami 2023 sa mladým Slovákom opakovalo, že výsledok volieb rozhodne o tom, či sa tu ešte bude dať žiť. Po návrate Roberta Fica sa mala krajina vyprázdňovať, slušní ľudia mali odchádzať a Slovensko sa malo podľa tohto obrazu zmeniť na miesto, kde mladí nebudú mať budúcnosť.
Dáta za rok 2024 však tento príbeh nepodporujú. Ukazujú kladnú migračnú bilanciu. Nie je to dôkaz, že vláda zachránila Slovensko. Je to dôkaz, že strašenie masovým útekom sa nenaplnilo. A otvára nepríjemnejšiu otázku: čo ak sa Slováci vracajú aj preto, že život na Západe už nie je tým sľubom, akým býval?
Z odchodu sa robil politický nátlak
Kampaň „Chcem tu zostať“ sa navonok tvárila ako pozitívna mobilizácia mladých ľudí. Zapadala však do širšej predvolebnej atmosféry, v ktorej sa maľoval povolebný obraz Slovenska bez budúcnosti. Ak sa vráti Fico, malo byť horšie, tmavšie, nebezpečnejšie a mladí ľudia sa mali začať baliť.
Pred voľbami 2023 tu pôsobili mobilizačné kampane a siete občianskeho sektora podporované aj zo zahraničia. Hlavné správy o tomto vplyvovom pozadí písali samostatne. Dnes nejde o peniaze v pozadí kampaní. Ide o to, či sa predvolebný obraz Slovenska bez budúcnosti po voľbách naozaj potvrdil.
Dáta neukázali útek zo Slovenska
Podľa dát, na ktoré upozornil Denník E, počet Slovákov vracajúcich sa zo zahraničia v roku 2024 výrazne prekonal počet odchádzajúcich. Údaje Inštitútu finančnej politiky vychádzajú z dát zdravotných poisťovní.
Odchádzajúci a prichádzajúci Slováci / Foto: Denník E
Aj administratívne údaje ukazujú rovnaký smer, hoci v menšom rozsahu. Verejný profil Slovenska v databáze Prague Process uvádza za rok 2024 viac prisťahovaných než vysťahovaných slovenských občanov. OECD zase ukazuje, že reálny pohyb Slovákov v zahraničí sa ráta v desaťtisícoch.
Dôležitý je aj rozdiel medzi staršou a novšou emigráciou. Denník E s odvolaním sa na IFP uvádza, že ľudia, ktorí odišli po vstupe Slovenska do Európskej únie, sa vracali častejšie než tí, ktorí odišli ešte pred rokom 2004. Odchod po vstupe do EÚ teda častejšie neznamenal definitívne vysťahovanie, ale dočasnú mobilitu.
Osobitne zaujímavý je v dátach aj rok 2020. Prvý rok pandémie ukázal, že v kríze sa menia hodnoty. Domovina, rodina a známe prostredie zrazu vážia viac než predstava života v cudzom svete.
Napriek katastrofickým scenárom sa teda v dátach neobjavil povolebný útek. Rok 2024 neukázal obraz štátu, v ktorom sa ľudia po voľbách hromadne balia. Ukázal Slovensko, do ktorého sa časť ľudí vracia.
Nie je to vizitka súčasnej vlády
Z týchto dát nevyplýva, že návraty spôsobil Robert Fico. Nevyplýva z nich ani to, že Slovensko vyriešilo zdravotníctvo, školstvo, bývanie, mzdy alebo dôveru v štát. Kto by z pozitívneho salda robil vládny certifikát kvality, robil by rovnakú chybu ako tí, ktorí pred voľbami z odchodu mladých robili politickú zbraň.
Slovensko má stále vážny problém s odchodom mladých a vzdelaných. Inštitút vzdelávacej politiky v analýze Odliv mozgov III uvádza, že v roku 2024 pokračovalo vo vysokoškolskom štúdiu v zahraničí približne 20 percent maturantov. Je to najvyšší podiel od roku 2016. Do zahraničia zároveň odišlo 40 percent najlepších maturantov, ktorí pokračovali vo vysokoškolskom štúdiu.
Pozitívne saldo preto nehovorí, že Slovensko sa mení na raj. Hovorí, že povolebný katastrofický scenár bol prehnaný. A ak sa napriek domácim problémom ľudia vracajú, treba pozrieť aj na druhú stranu rovnice.
Západ už nie je taký náskok
Denník E sám priniesol príbeh ženy, ktorá dokončila vysokú školu v Londýne a dva roky tam pracovala. Nehovorila o rozprávkovom živote v otvorenom svete, ale o neustálom boji s platením nájomného a o prežívaní zo dňa na deň. Na Slovensko ju pritiahla pracovná ponuka. Pre jej priateľov bola rozhodujúca blízkosť rodiny a kamarátov.
Toto je časť príbehu, ktorá sa pred voľbami nehodila do kampaní o úteku zo Slovenska. Vyššia mzda v zahraničí ešte neznamená lepší život, ak ju pohltí nájom, služby, doprava a osamelosť. A ak sa dá po pandémii pracovať pre zahraničného zamestnávateľa zo Slovenska, kde sú nižšie životné náklady, stará rovnica sa mení ešte viac.
Kedysi stačilo povedať: na Západe sa zarobí viac. Lenže životné rozhodnutie sa nerobí z hrubej mzdy na výplatnej páske. Robí sa z toho, čo človeku zostane po nájme, službách, cestovaní domov a po rokoch bez rodinnej siete. K tomu sa pridáva pocit bezpečia, jazyk, rodičia, deti, škola a prostredie, v ktorom chce človek žiť.
Návrat domov preto nemusí byť romantika. Často je to racionálna kalkulácia. Práve tu sa láme starý obraz Slovenska ako štátu, z ktorého sa musí odísť, ak chce človek normálne žiť.
Británia ako symbol zmeneného sľubu
Najlepšie to vidno na Británii. Po roku 2004 bola pre mnohých Slovákov symbolom otvorenej cesty. Po brexite sa však zmenila. Už to nie je jednoduchý európsky ventil, ale štát s hranicou, vízami a inou spoločenskou náladou.
Britské dáta ukazujú, že čistá migrácia občanov EÚ do Spojeného kráľovstva je v posledných rokoch záporná. Teda z krajiny odchádza viac občanov EÚ, než do nej prichádza. To samo osebe nevysvetľuje slovenské návraty. Ukazuje však, že jedna z tradičných západných destinácií stratila časť príťažlivosti.
A potom je tu atmosféra spoločnosti. Prípad Henryho Nowaka ukazuje Britániu v podobe, ktorá sa ťažko predáva ako bezproblémový vzor. Osemnásťročný študent bol po útoku nožom spútaný políciou, keď ležal na zemi a tvrdil, že bol bodnutý. Jeho vrah predtým polícii nepravdivo tvrdil, že išlo o rasistický útok.
Podobné prípady však na Západe čoraz častejšie nevedú k zmene politiky štátu, ale k tlaku na tých, ktorí proti nej protestujú. Namiesto otázky, prečo sa spoločnosť dostala do takéhoto stavu, prichádza boj proti „nenávisti“, sledovanie sociálnych sietí a umlčiavanie hnevu verejnosti. Aj preto sa časť ľudí môže pýtať, či je takýto Západ ešte miestom, kde chce vychovávať deti.
Zaucho pre strašičov, nie bianko šek pre vládu
Redakcia Hlavných správ požiadala Inštitút finančnej politiky o podkladové údaje ku grafu. Až po nich bude možné presnejšie povedať, odkiaľ sa ľudia vracali a čo návraty naozaj ťahá.
Jedno však platí už dnes. Povolebný obraz hromadného úteku zo Slovenska sa v dostupných dátach nepotvrdil. Nie je to bianko šek pre vládu. Je to zaucho pre tých, ktorí pred voľbami tvrdili, že bez ich predstavy o Slovensku tu nezostane budúcnosť.
René Števánka