Vedenie VŠVU varuje pred „ohrozením právneho štátu“, no v skutočnosti straší. Novela ústavy nepriniesla chaos, ale stabilitu. Posilnila suverenitu Slovenska a ochránila prirodzenosť rodiny. Zavrela dvierka Pandorinej skrinky progresívnych experimentov. Hystéria progresívcov tak odhaľuje skôr ich vlastnú stratégiu než skutočné riziká.
Slovenský parlament prijal ústavnú novelu, ktorá potvrdzuje prirodzený rámec spoločnosti – že rodinu tvorí muž a žena, že biologické pohlavie je objektívna realita a že rodičia majú prvoradé právo vychovávať svoje deti. Vznikol očakávaný hluk progresívnej menšiny, no prekvapilo, keď sa k veci vyjadrila aj Vysoká škola výtvarných umení (VŠVU). Nie odborní právnici, ale vedenie umeleckej školy vyhlásilo, že novela ohrozuje ľudské práva a právny štát.
Pri podrobnejšej analýze sa však ukazuje, že v stanovisku VŠVU niet jedinej pravdy. Ide o čistý ideologický manifest, ktorého cieľom je presvedčiť verejnosť, že prirodzenosť je hrozba a experiment je pokrok.
Ľudská dôstojnosť alebo uznanie identity?
Prvou „perlou“ VŠVU je tvrdenie, že novela výrazne spochybňuje ľudskú dôstojnosť. Lenže dôstojnosť v klasickom právnom chápaní – zakotvená v Charte OSN aj v Dohovore o ľudských právach – znamená rovnaký rešpekt voči každému človeku. A novela tento princíp neruší.
To o čo sa snažia progresívci je, aby sa všeobecné chápanie dôstojnosti posunulo do úplne iného významu. Pre nich znamená „právo, aby moja identita, ktorú si sám určím, bola právne uznaná“. To je nebezpečný experiment. Dôstojnosť sa tak odtrháva od prirodzenosti a stáva sa gumeným pojmom, ktorý sa dá natiahnuť podľa aktuálnych ideologických módnych trendov.
Archeológia dáva za pravdu tradičnému konceptu chápania dôstojnosti, ktorý rovnako ako slovenská ústava stavia na biologickej prirodzenosti človeka. Aj po tisíckach rokov dokážu odborníci z nájdených kostí určiť, že išlo buď o muža alebo ženu. Biologické pohlavie je univerzálny fakt civilizácie, nie politická preferencia. Dôstojnosť viazaná na biológiu je dôstojnosť pre všetkých.
Rovnosť – pre všetkých, nie pre konštrukcie
VŠVU straší, že novela narúša rovnosť. Opak je pravdou. Nielen že ju potvrdila, ale ju dokonca posilnila – po novom ústava obsahuje aj zásadu rovnakého odmeňovania mužov a žien.
Progresívne chápanie rovnosti však znamená, že ak niekto žiada špeciálne právne uznanie svojej subjektívnej identity, spoločnosť mu to musí poskytnúť – inak vraj rovnosť porušuje. Takto sa z univerzálnej rovnosti stáva privilegovaná výhoda pre úzke skupiny.
Novela hovorí jasne: rovnosť patrí každému občanovi bez výnimky. A tým posilňuje prirodzené právo, ktoré stojí na faktoch, nie na ideologických konštrukciách.
Záväzky Slovenska a prednosť práva EÚ
Progresívni aktivisti, a spolu s nimi aj vedenie VŠVU, sa neustále odvolávajú na „európske a medzinárodné záväzky“. Vytvárajú dojem, že Slovensko má povinnosť meniť svoju ústavu podľa ich predstáv – uznávať manželstvá osôb rovnakého pohlavia, umožniť im adopcie či zakotviť rodovú identitu ako právnu kategóriu. Pravda je však celkom iná: žiadny medzinárodný súd, žiadna inštitúcia EÚ a ani Rada Európy nikdy nepovedali, že by členské štáty mali takúto povinnosť. Európsky súd pre ľudské práva opakovane zdôrazňuje, že definícia manželstva a rodiny je v plnej kompetencii štátov. A samotné zmluvy EÚ obsahujú klauzulu o ochrane národnej identity – teda presný opak toho, čo tvrdí VŠVU.
Tu sa naplno odhaľuje, o čo v skutočnosti ide. Progresívci vedia, že väčšinová slovenská spoločnosť nikdy dobrovoľne neschváli experimentálne koncepty rodiny či rodu. Preto sa dlhodobo spoliehali na to, že Brusel tieto právomoci postupne získa a ich agenda sa presadí nie demokratickou diskusiou doma, ale tlakom zvonku. Strategický plán bol jednoduchý: presunúť rozhodovanie z národnej úrovne do európskych inštitúcií a potom sa odvolávať na „záväzky Slovenska“. Tak by obišli domácu verejnosť a definitívne zlomili väčšinový odpor spoločnosti.
Stačilo by, aby Slovensko uzákonilo registrované partnerstvá alebo dokonca dalo zväzok osôb rovnakého pohlavia na úroveň manželstva – a od tej chvíle by už nebolo cesty späť. Judikatúra ESĽP funguje neúprosne: čo raz uznáš, musíš priznať aj so všetkými následkami. A tak by za partnerstvami prišli adopcie, sociálne dávky, rodičovské práva a napokon ďalšie nároky – surogátne materstvo či zmena pohlavia v dokladoch bez lekárskej diagnózy. To je doslova Pandorina skrinka: otvoríš prvé dvierka a všetko ostatné sa už valí za nimi.
Novela ústavy tieto dvierka zavrela a uchránila Slovensko pred pascou, do ktorej už iné krajiny spadli. Tým, že jasne zakotvila: rodinu tvorí muž a žena, rodičmi sú otec a matka a pohlavie je biologické, vznikla prekážka, ktorú nemôže prekročiť ani Brusel. Ak by slovenskí aktivisti ďalej tlačili na to, aby EÚ v týchto oblastiach prevzala právomoci, robili by to už protiústavne.
A práve preto tá hystéria. Nie preto, že by Slovensko niečo porušilo, ale preto, že progresívci stratili nástroj, na ktorý sa spoliehali. Bez prenosu kompetencií do Bruselu nemajú šancu zlomiť väčšinové nastavenie slovenskej spoločnosti. Novela teda neoslabuje právny štát ani ľudské práva, ako tvrdí VŠVU. Naopak – posilňuje suverenitu Slovenska a chráni prirodzenosť pred experimentmi, ktoré by neznamenali pokrok, ale rozklad.
Ďalšie strašenia VŠVU verzus realita
Po tvrdení o „nerešpektovaní európskych záväzkov“ prichádzajú zo strany VŠVU ďalšie výhrady, ktoré sa dajú označiť jedným slovom – strašenie. Najprv zaznie obvinenie, že novela údajne „legitimizuje svojvôľu, znižuje predvídateľnosť práva a predlžuje prístup k spravodlivosti“. V skutočnosti je to presne naopak: novela urobila poriadok tam, kde hrozilo rozplývanie základných pojmov. Keď ústava jasne hovorí, že pohlavie je biologické, rodinu tvorí muž a žena a rodičmi sú otec a matka, prináša to väčšiu stabilitu a právnu istotu. To, čo by vyvolalo chaos, je progresívny model s gumovými pojmami, ktoré si každý môže ohýbať podľa pocitu.
Ďalšou výčitkou je, že novela „ublíži tým, ktorí ochranu najviac potrebujú“. No koho ústava vylúčila spod ochrany? Nikoho. Každý občan má naďalej základné práva a dôstojnosť. VŠVU si pod „ublížením“ predstavuje len to, že neboli vytvorené nové kategórie práv pre špeciálne identity. Lenže práve ich neustále rozmnožovanie vedie k nespravodlivosti a fragmentácii spoločnosti.
Pokračuje to tvrdením, že deti prídu o uznanie svojich „reálnych rodín“. Tento pojem je však zavádzajúci. Slovenský právny poriadok presne definuje, čo je rodina – a vychádza pritom z prirodzenosti. Keď progresívci hovoria o „reálnych rodinách“, myslia tým konštrukcie, ktoré zákon ani ústava nikdy nepoznali. Najlepší záujem dieťaťa podľa Dohovoru o právach dieťaťa je vyrastať so svojimi rodičmi a poznať ich – nie byť súčasťou experimentálnych modelov.
Ďalším strašiakom sú intersex a transrodoví ľudia. VŠVU tvrdí, že novela ich vylučuje z „právnej existencie“. No to nie je pravda. Intersex je biologická variácia, nie tretie pohlavie, a transrodoví ľudia majú rovnako garantovanú dôstojnosť a práva ako ktokoľvek iný. Novela nikoho nevyradila, len odmietla, aby sa subjektívne pocity stali základom právneho poriadku. Biologické pohlavie je univerzálna konštanta – ako vedia aj archeológovia, ktorí aj po tisíckach rokov určia, či išlo o muža alebo ženu.
Podobne zavádzajúce je aj tvrdenie o sexuálnej výchove. Podľa VŠVU vraj novela pripraví deti o dôležité informácie a školy o slobodu. No pravda je iná: zdravie, prevencia a ochrana pred násilím zostávajú súčasťou vzdelávania. Novela len posilnila právo rodičov kontrolovať, aby sa do škôl nedostávali ideologické experimenty. Nie je to autocenzúra, ale garancia, že prvými vychovávateľmi detí zostanú rodičia.
A napokon prichádza „záverečná bodka“ VŠVU: že ľudské práva a právny štát nie sú na Slovensku záväzkom, ale iba politickou preferenciou. V skutočnosti je to jedna veľká lož. Novela ľudské práva neoslabuje, ale posilňuje, právny štát robí predvídateľnejším a rovnosť dokonca rozširuje o princíp rovnakého odmeňovania mužov a žien. Tým, kto tu pracuje s preferenciami, sú práve progresívci – chcú premeniť svoju ideológiu na záväzný rámec pre celú spoločnosť, hoci na to nemajú demokratický mandát.
Stanovisko námetom pre Demagog.sk
Celé stanovisko VŠVU je ilustráciou toho, ako progresívny tábor pracuje s polopravdami a manipuláciou. Každé tvrdenie, od „spochybňovania dôstojnosti“ až po „nerešpektovanie záväzkov“, stojí na vode. Ak by sa niečo podobné objavilo z úst konzervatívneho politika, progresívna neziskovka Demagog.sk by už mala plné ruky práce s „odhaľovaním lží“. Počas Covidu s chuťou pranierovali aj renomovaných lekárov, ak si dovolili spochybniť oficiálny naratív. No keď lož prichádza z ich vlastného tábora, ticho je ohlušujúce. Môžeme vôbec čakať, že Demagog.sk zaradí stanovisko VŠVU do svojho rebríčka nepravdivých tvrdení? Ťažko. Veď sú z jedného košiara, ťahajú za ten istý ideologický povraz, kryjú sa navzájom a vedú boj so slovenskou väčšinovou spoločnosťou.
Novela ústavy zatvorila pandorinu skrinku progresívnych experimentov
Novela ústavy je civilizačným krokom k stabilite. Zavrela Pandorinu skrinku progresívnych experimentov a ukotvila základné piliere prirodzenosti: muž, žena, rodina, rodičovské práva. Spoločnosť, ktorá sa opiera o tieto piliere, má budúcnosť. Spoločnosť, ktorá ich nahradí subjektívnymi identitami, sa rozpadne.
Stanovisko VŠVU je preto učebnicovým príkladom, ako progresívna menšina manipuluje verejnosť a dôkazom, prečo bolo prijatie novely také dôležité pre prežitie Slovenska.
René Števánka