Maďarský román Orgia sa ťažko číta, ale treba ho čítať. Slovenského čitateľa núti aj porovnávať.
Poznámka redakcie Marker.sk: Časť textu nie je vhodná pre mladistvých a citlivé povahy.
Vydavateľstvo Absynt zo Žiliny vydalo slovenský preklad dokumentárneho románu Orgia maďarského spisovateľa Gábora (krstné meno) Zoltána (priezvisko). Označenie dokumentárny román znamená, že mená a konkrétne udalosti vymyslel autor, ale zároveň tvrdí, že román napísal na základe reálnych udalostí, ktoré má podložené štvorročným štúdiom v archívoch, výpoveďami svedkov a inými dôkazmi.
Ide o mučenie a vraždenie Židov v Budapešti v novembri – decembri 1944 až v januári 1945. V meste vtedy privliekli na breh Dunaja zväčša zmučených mužov, deti, znásilnené ženy, tam sa museli vyzuť a vyzliecť a takých ich postrieľali a hodili do Dunaja. Udalosť pripomína osobitný pamätník neďaleko budovy maďarského parlamentu: 60 párov rôznych topánok z toho obdobia v kovovej podobe zapustených do betónu na brehu Dunaja, mužských, detských, ženských, pracovných, spoločenských.
Dnes túto tragédiu pripomína sugestívny pamätník.
Vtedajšie orgie dostali aj literárnu podobu.
Pôjdem však po poriadku.
Od apríla 1920 do 15. októbra 1944 vládu v Maďarsku vykonával admirál Miklóš Horthy, v posledných mesiacoch skôr formálne. Už za jeho vlády došlo k obmedzovaniu Židov, dokonca aj k deportáciám do koncentračných táborov. V júli 1944 Horthy deportácie zastavil.
Vtedy už vo svetových médiách zvučalo, že Nemci v koncentračných táboroch Židov vraždia. Svetová ozvena nastala najmä vďaka správe slovenských Židov Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera po ich úteku z Auschwitzu v apríli 1944. Po nich ušla ešte dvojica Arnošt Rosin a Czeslaw Mordowicz, prvý slovenský a druhý poľský Žid, ktorí už hovorili o pláne na definitívne deportácie Židov z Maďarska. Vrba chcel čeliť katastrofe a zverejniť v Maďarsku, čo im hrozí (s odkazom zachráň sa, kto môžeš), ale stretnutie s Rezső Kasztnerom, vodcom maďarskej židovskej komunity, ho celoživotne sklamalo. K tomu sa vrátim nižšie.
Dňa 15. októbra 1944 Nemci úplne odstránili Horthyho od moci a nahradili ho vodcom maďarských fašistov Ferencom Szálasim. Deportácie Židov sa rozbehli na plné obrátky. Z 825-tisíc Židov žijúcich pred vojnou v Maďarsku stihli deportovať asi polovicu, nevrátil sa takmer nikto. V novembri 1944 Červená armáda obkľúčila Budapešť. Deportácie Židov už neboli možné, ale v Budapešti zostalo ešte asi 200-tisíc Židov.
Vtedy sa začína dej nášho románu.
Židia žili vo svojich bytoch a prežívali, ako sa dalo. Bolo veľa zmiešaných rodín, kde jeden z manželov bol Žid. Také rodiny sa dovtedy cítili bezpečne, ale po zmocnení sa moci szálasiovcami platil na deti polovičných Židov rovnaký režim ako na Židov, pričom nežidovský manžel bol vinný, že si zobral židovského manžela/manželku. Takého nemuseli zabiť, ale svoju dávku mučenia dostal. Židovský manžel bol jednoducho Žid. Szálasiovci vytvorili niečo ako ľudové gardy organizované podľa okresov, a tie sa pretekali v tvrdosti proti Židom. Vyberali ich z bytov, či kde ich zastihli, zhromažďovali v provizórnych priestoroch a najskôr mučili a ženy znásilňovali. Potom odvádzali na breh Dunaja. Tam im prikázali sa vyzliecť, výstrelom do hlavy ich zabili, alebo aj nie, a hádzali do Dunaja. Strašné bolo, že gardu tvorili civili a Židov udávali susedia, spolupracovníci Židov, dokonca akože dovtedy priatelia.
To všetko sa dialo, keď cez deň v Budapešti hrmeli delá a okruh Červenej armády sa zužoval. Ale postavy románu sa čiastočne spoliehali na zázračnú zbraň, ktorú Nemci objavia, a aj keď neobjavia a Maďarsko a Nemecko vojnu prehrajú, s drobnými zmenami život pobeží ďalej ako dovtedy. Židia túžili, aby bol postup Červenej armády rýchlejší.
Hlavnou postavou je podnikateľ Renner, nežid, ktorý si však zobral za manželku Židovku Terezu a má ako milenku ďalšiu Židovku Irenu. Dôležitou postavou je aj pôvodom mních Kuna, ktorý už opustil mníšsky stav, ale nechá sa titulovať kaplán. Aký drastický je to román, najlepšie dosvedčia citáty, niektoré aj dlhšie.
„Nuž pustime sa do toho, deti moje! Zbavme sa ich tak, ako to dokážeme. Sú takí, ktorí pracujú pažbou pušky. Ráki zbadá kôpku mačacích hláv. ‚Na kolená!‘
Jedného zo štvorky kopne zozadu do kolenného zhybu a ten sa zrúti. Ďalšieho strháva so sebou. Iných dvoch prinúti klesnúť Bugsch. Ráki zdvihne kameň do výšky. Zasadí ranu do jednej z hláv. Žena v strednom veku. Nezvalí sa na prvýkrát. Kameň sa opäť zdvihne. Kým by ešte raz udrel, žena sa zosype. Ráki v polovici švihu zmení trasu úderu. Nalomí šedivú hlavu muža, ktorého uviazali po boku ženy. Aj Bugsch zdvihne jeden hranatý kameň. Dobrý maďarský čadič. Iní už prikazujú ďalšej štvorici, aby si kľakla.“ (str. 210-11).
„Prvú dávku postavíme na breh. Ostatní čakajú na svoj osud pri stene. A vtedy si všimneme, ako veľa sme ich tentoraz priviedli naraz. Pri stene je ich nespočetne. Brat Sipos hovorí, že sme to dávno nerobili takto. Vytvorili sme tri oddelené turnusy, a tak. Pritom, koľko je týchto, by ani štyri neboli priveľa.
Aspoň polovica stráže musí stáť hore a dávať pozor. Aby sa nerozpŕchli.
A pracujeme rýchlo. Nech máme čo najskôr po tom. Je pravdepodobné, že teraz viacerých guľka nezasiahla, alebo ich len ošuchla, no aspoň všetci popadali do vody. Dobre! Môže ísť ďalší rad. Týchto aspoň bratia všetkých trafili. I keď nie všetkých do hlavy či srdca.
A tak ďalej. Ale pri tretej spŕške vyjde najavo, že sa nám míňa strelivo. Do čerta s tým, ledva ktosi doniesol zásoby. No, ešte dobre, že to nevidí Jednotka.
Na konci sa to stane. Že nemáme guľky pre ľudí na dve dávky! Takto ešte obvod so sebou nevyj.bal.
Zoberme ich naspäť, povie ktorýsi truľo.
Ešte to tak! Aby nás Dénes Bokor zj.bal.“ (str. 210).
V závere dokumentárneho románu je scéna, keď sa ocitnú spolu Renner, jeho žena Tereza aj milenka Irena a nyilašovci sa zabávajú.
„Továrnik musí stáť, lebo sú zvedaví, aké to je, keď fajčia.
Irena prvá. Tvrdnutie neprichádza. Dlho ju nútia cmúľať. Irenu odtisnú nabok. Ani len v tomto sa cundra nevyzná. Nech príde staršia.
Ani vtedy.
Páter drúzga Terezin chrbát korbáčom. Tereza sa zdola pozrie na Rennera. Prosebne. Alebo s láskou. Aj Irena sa naňho díva. S tou istou prosbou. Azda láskou.
Postaví sa mu.
Keď si to všimnú, strhnú z neho manželku. Teraz nech mladá milenka ukáže, ako sa to robí. Ale najprv ešte továrnika s pevným fasom prevedú hore dole po salóne. Kým nezačne vädnúť.
Nenechajú bez poznámky, ako Irena cmúľa. Jeden z nich povie, že teraz sa predsa len ukázalo, aká je to ciciacka ku.va.
Ešte vládze? Čudujú sa Rennerovi. Ani mu nenapadlo, že by sa mal urobiť. On nikdy nemal problém s tým, aby to zadržal.
Páter už aj tak myslí na niečo iné. Nech si to ženy robia medzi sebou. Nech potešia továrnika. Aj tak o tom rojčil celé roky. Nech robia všetko. Nech sa bozkávajú. Hlboko jazykom do tej pôžitkárskej židovskej huby. Dole ním až po žalúdok.. Spracujte si prská navzájom.
Potom ich stlačili k zemi a hlavu im vtisli medzi nohy druhej.
Hudba ani na chvíľu nezastane. Počas piesne Špak dohára im na kožu pritláčajú cigarety a cigary.
Vtedy si Renner musí ľahnúť na zem a Irenu posadia na jeho pohlavný úd. Tereza musí bozkávať Irenine prsia. Svištia okolo nich trstenice, obušky, biče, korbáče.
Továrnik privrie oči.
Prikážu mu, nech ich otvorí.
Vtedy páter obmotá svoj korbáč okolo Ireninho krku. Tereza obhrýza Irenin prsník. Irenina tvár bledne, oči sa vytreštia.
Toto teraz musí Renner sledovať. Ako pod korbáčom fialovie krk.
Irena sa pozerá Rennerovým smerom. Nie naňho, ale ďaleko cez neho.“ (str. 354-5).
Len pripomeniem, autor tvrdí, že na všetko má dokumenty.
Slovenský čitateľ, samozrejme, začne porovnávať prečítaný text s rovnakým obdobím na Slovensku, ako ho pozná z literatúry, najmä takzvanej mainstreamovej, čiže oficiálne vydávanej a podporovanej. Nuž a prvý uzáver je, že na Slovensku sa nič podobné nedialo. Na Slovensku dokonca neverili, že Židov vraždia v koncentračných táboroch na území Generálneho Gubernátu. Veď Vrbovi a Wetzlerovi to neverili tunajší Židia, keď obaja ušli z Auschwitzu a dorazili na Slovensko, aby vystríhali najmä maďarských Židov, čo ich čaká po deportácii. A to už bol apríl 1944!
Z literatúry je známe, že najskôr utekali Židia zo Slovenska do Maďarska a po szálasiovskom prevrate opačne z Maďarska na Slovensko. Ale prečo to bolo tak? Vychádzajú mi dve základné príčiny. Prvú možno označiť za štandardnú. Na Slovensku nebolo takej nenávisti k Židom, akú zobrazuje román Orgia. Fakty tomu však nenasvedčujú. Netrestané vraždy Židov sú známe až na záver vojny, v lese, páchatelia sú neznámi. V decembri 1944 objavili tri povraždené židovské rodiny v lese nad Ladcami. Rodinu bývalého riaditeľa cementárne a dve ďalšie. V lesoch bojovali partizáni a k partizánom sa pridal kde-kto. Druhá príčina je, žiaľ, červeným plátnom pre našich progresívcov. Na čele štátu bol kňaz, ktorému možno kadečo vytknúť, ale priestor pre krvavú nenávisť v štáte nevytváral. Dokonca ani pre vtedy legálny trest, Jozef Tiso nepodpísal po celý čas žiadny výkon trestu smrti.
Dokumentárny román Orgia sa ťažko číta, ale treba ho čítať. Aj tak sa vytvárali dejiny, do ktorých nás zrodili. Román nabáda k zamysleniu, aký dejinný úsek zostane po nás.
Po úspechu Orgie autor Gábor Zoltán napísal akoby pokračovanie pod názvom Susedia. Pred a po orgii. Slovenský preklad sa nepripravuje, ale existuje anglický aj francúzsky preklad. Má byť rovnako drastický ako Orgia.
Ján Čarnogurský st.