Kanadský parlament schválil návrh zákona C-9, ktorý obsahuje zmeny trestného zákonníka týkajúce sa prejavov a iniciatív v oblasti diverzity a inklúzie. Ruší sa ustanovenie, ktoré chráni prejav náboženského presvedčenia založeného na náboženských textoch, ako je napríklad Svätá Biblia.
Z tohto dôvodu sa tento zákon nazýva aj „zákon o zákaze Biblie“. Za trestný čin sa teda môže považovať verejné citovanie pasáží zo Svätého písma, ktoré sú v rozpore s praktikami považovanými dnes za slobodnú voľbu, ako je potrat alebo homosexualita. Podobné ustanovenia tohto druhu sa už uplatňovali, napríklad tie, ktoré považujú za nezákonné modliť sa pred potratovými klinikami, avšak v tomto prípade je posun oveľa zreteľnejší, pretože cenzúrou Písma otvorene bráni verejnej prítomnosti kresťanského náboženstva. Prvé negatívne reakcie sa opierajú o slobodu náboženského vyznania a predpokladáme, že aj zo strany katolíkov bude tento zákon kritizovaný predovšetkým z tohto hľadiska. Pýtame sa však, či je dostatočné spochybňovať tento nevďačný zákon len na základe práva na slobodu náboženského vyznania.
Kanada je priekopníkom liberálnej demokracie, ktorú sa tam snaží uplatňovať v jej najčistejšej podobe. Jedným z princípov, ktoré liberálna demokracia prináša, je náboženská sloboda. Štát má za úlohu brániť toto právo bez toho, aby zasahoval do podpory tej či onej náboženskej voľby. Dôvodom tejto neutrality politickej moci je skutočnosť, že náboženská voľba sa považuje práve za voľbu, ktorej obsah nemožno odôvodňovať. Politické autority majú povinnosť zdôvodniť svoje vládne rozhodnutia (politickými) argumentmi, a preto by mali posudzovať obsah náboženstiev s cieľom overiť, či sú v súlade so spoločným dobrom, alebo mu odporujú. Keďže však politická autorita vníma náboženstvá iba ako neodôvodnené voľby, považuje sa za indiferentnú voči rôznym motiváciám, ktoré pre ňu nemajú význam, a preto sa obmedzuje na ich prijatie do verejného priestoru ako individuálnych rozhodnutí.
Prečo teda v prípade kresťanského náboženstva a verejného čítania úryvkov z kníh, na ktorých je založené, nie je táto sloboda voľby rešpektovaná? Základný dôvod spočíva práve v liberálnom chápaní náboženskej slobody, chápanej ako neodôvodnenej voľby, bez argumentov, ktoré by ju odôvodňovali, akési „zamilovanie sa“, ako to vyjadril Wittgenstein.
Liberálna demokracia, ako sme už spomenuli vyššie, je voči náboženstvám indiferentná; pre ňu sú všetky pravdivé a zároveň všetky nepravdivé. Sú pravdivé pre tých, ktorí si ich zvolia, nepravdivé pre tých, ktorí si ich nezvolia, a nie sú ani pravdivé, ani nepravdivé pre politickú moc, pre ktorú je voľba len voľbou a ničím viac, nepotrebuje žiadne zdôvodnenie. Subjektívne môže veriaci pripisovať obsahu svojho náboženstva zásadnú hodnotu vo svojom živote, ale objektívne tento obsah nemá žiadnu hodnotu, pretože náboženstvo je len subjektívnou voľbou, bez ohľadu na to, čo sa zvolí. Keby tomu tak nebolo, politická autorita by musela dohliadať na obsahy náboženstiev, čo by však bolo v rozpore so zásadami liberálnej demokracie, podľa ktorej za voľbou nestojí nič, čo by politika mala skúmať.
V rámci liberálnej ľahostajnosti k náboženským obsahom sú náboženstvá akoby zbavené svojho obsahového aparátu, na ktorý sa napríklad vzťahuje používanie posvätných textov; sú zbavené podstaty a zredukované na čisto prázdne voľby: nie preto, že by tieto obsahy neexistovali, ale preto, že politická moc liberálnej demokracie sa o ne v princípe nezaujíma. Náboženstvá sú zbavené akejkoľvek pravdy: či existuje, aká je, či je prijateľná pre politický rozum alebo nie… Liberálnu demokraciu to nezaujíma. Náboženstvá sa politicky stávajú prízrakmi bez verejnej podstaty.
Práve v tom spočíva vysvetlenie ich manipulácie zo strany politickej moci, ako je to v prípade Kanady. Keďže neobsahujú žiadnu pravdu, či už veľkú alebo malú, sú k dispozícii; ich obsah možno odsúdiť a ich prejavom zabrániť. Moc môže využiť jedno náboženstvo na boj proti druhému, jednému môže dovoliť to, čo druhému zakazuje. Náboženská sféra nemá čo povedať, pretože jej v očiach politickej moci chýba pravda, a preto je možné ju prinútiť, aby hovorila to, čo vyhovuje samotnej moci. Ak moc v určitom momente podporuje a presadzuje kultúru „nových práv“, môže si podriadiť náboženské kultúry, ktoré jej odporujú. Tým, že im bráni vystupovať na verejnosti, ich v podstate redukuje na to, čím podľa liberálnej demokracie sú: subjektívnymi voľbami bez uznanej objektívnej hodnoty.
Otázka, ktorú si teda treba položiť, znie, či je vhodné a účinné oponovať zákonom, ako je ten kanadský, opierajúci sa o náboženskú slobodu tak, ako ju chápe liberálna demokracia, ktorá je v súčasnosti pri moci v Kanade. Kresťania si musia tiež položiť otázku, aký je vzťah medzi touto liberálnou verziou náboženskej slobody a tou, ktorú oni sami dnes navrhujú a obhajujú. Možno by bolo vhodné nevychádzať z náboženskej slobody chápanej ako sloboda voľby, ale z pravdy náboženstiev a v tomto kontexte poukázať na pravdu vlastného náboženstva a na požiadavky verejnej prítomnosti, ktoré z nej vyplývajú. Ak žiadame len rešpektovanie náboženskej slobody, obmedzujeme sa iba na žiadosť o rešpektovanie slobody voľby, čo je príliš málo na to, aby sme následne mohli požadovať verejný rešpekt k vlastnej pravde (a k vlastným posvätným textom).
Stefano Fontana