Na Veľkonočnú nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania 5. apríla 2026 predsedal pápež Lev XIV. slávnosti Eucharistie na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Vo svojej homílii zdôraznil, že Kristovo vzkriesenie nie je len spomienkou na minulosť, ale živou silou nádeje, ktorá preniká temnotu hriechu, utrpenia i násilia sveta a otvára človeku cestu k novému životu.
HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA LEVA XIV.
Veľkonočná nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania
Svätá omša vo dne
5. apríla 2026
Drahí bratia a sestry,
celé stvorenie dnes žiari novým svetlom, zo zeme zaznieva spev chvály, naše srdce plesá radosťou: Kristus vstal z mŕtvych a s ním aj my vstávame do nového života!
Toto veľkonočné posolstvo zahŕňa tajomstvo nášho života i údel dejín a preniká až do hlbín smrti, ktorou sa cítime ohrození a neraz aj premáhaní. Otvára nás nádeji, ktorá nesklame, svetlu, ktoré nezapadá, plnosti radosti, ktorú nič nemôže vymazať: smrť bola navždy porazená, smrť už nad nami nemá moc!
Je to však posolstvo, ktoré nie je vždy ľahké prijať, prísľub, ktorý len ťažko prijímame, pretože moc smrti nás stále ohrozuje zvnútra aj zvonka.
Zvnútra nás ohrozuje vtedy, keď ťarcha našich hriechov nám bráni vzlietnuť; keď sklamania alebo osamelosť vysušujú našu nádej; keď starosti či zatrpknutosť dusia radosť zo života; keď prežívame smútok alebo únavu; keď sa cítime zradení alebo odmietnutí; keď musíme čeliť vlastnej slabosti, utrpeniu i každodennej námahe. Vtedy sa nám zdá, že sme sa ocitli v tuneli, z ktorého nevidíme východisko.
No aj mimo nás číha smrť. Vidíme ju v nespravodlivostiach, v sebeckosti jednotlivcov, v útlaku chudobných, v nedostatočnej pozornosti voči najslabším. Vidíme ju v násilí, v ranách sveta, vo výkriku bolesti, ktorý sa zo všetkých strán ozýva pre krivdy, čo drvia bezbranných, pre modlárstvo zisku, ktoré drancuje zdroje zeme, i pre násilie vojny, ktorá zabíja a ničí.
Do tejto skutočnosti vstupuje Pánova Veľká noc a pozýva nás pozdvihnúť zrak a rozšíriť srdce. Naďalej živí v našom duchu i na ceste dejín semeno prisľúbeného víťazstva. Inšpiruje nás ako Máriu Magdalénu a apoštolov, aby sme objavili, že Ježišov hrob je prázdny, a preto v každej smrti, ktorú zakúšame, je aj priestor pre nový život, ktorý sa rodí. Pán žije a zostáva s nami. Cez trhliny vzkriesenia, ktoré si razia cestu v temnotách, zveruje naše srdce nádeji, ktorá nás podopiera: moc smrti nie je posledným údelom nášho života. Sme raz navždy nasmerovaní k plnosti, pretože v Kristovi vzkriesenom sme aj my vstali z mŕtvych.
Pripomínal nám to naliehavými slovami pápež František vo svojej prvej apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium, keď napísal, že Kristovo vzkriesenie „nie je vec minulosti; obsahuje životnú silu, ktorá prenikla svet. Kde už všetko vyzerá mŕtve, z každej strany sa začnú objavovať výhonky vzkriesenia. Je to sila, ktorej niet páru. Je pravda, že často sa zdá, akoby Boh neexistoval: sme svedkami prejavov nespravodlivosti, zloby a krutosti, ktoré sa nezmenšujú. Je však celkom jasné, že uprostred temnoty vždy začína klíčiť čosi nové, čo skôr alebo neskôr prinesie ovocie“ (č. 276).
Bratia a sestry, Pánova Veľká noc nám daruje túto nádej a pripomína nám, že v Kristovi vzkriesenom je každý deň možné nové stvorenie. Hovorí nám to aj dnes ohlasované evanjelium, ktoré presne umiestňuje udalosť vzkriesenia: „v prvý deň týždňa“ (Jn 20, 1). Deň Kristovho vzkriesenia nás tak vracia k stvoreniu, k tomu prvému dňu, keď Boh stvoril svet, a zároveň nám ohlasuje, že pre ľudstvo teraz vychádza nový život, silnejší než smrť.
Veľká noc je novým stvorením, ktoré uskutočnil zmŕtvychvstalý Pán, je novým začiatkom, je životom, ktorý sa napokon stal večným vďaka víťazstvu Boha nad dávnym protivníkom.
Tento spev nádeje dnes potrebujeme. A sme to práve my, vzkriesení s Kristom, ktorí ho máme niesť po cestách sveta. Bežme teda ako Mária Magdaléna, ohlasujme to všetkým a svojím životom prinášajme radosť zo vzkriesenia, aby tam, kde sa ešte stále vznáša tieň smrti, mohol zažiariť jas života.
Kristus, náš veľkonočný baránok, nech nás požehná a nech daruje svoj pokoj celému svetu!
Preklad Martin Jarábek