Štátny sekretár v stredu 28. októbra otvoril na Gregorovej univerzite svojou úvodnou prednáškou medzinárodnú vedeckú konferenciu s názvom „Svätá stolica voči totalitným systémom v 20. storočí. Nové pohľady a perspektívy výskumu“, ktorá sa dnes končí. Podobne ako Lev XIV. upozornil, že stále existujú ľudia, ktorí chcú „kontrolovať spôsob života a myslenia ľudstva“ a „vnucovať mu vlastné ideologické presvedčenia“.
Hoci historické „totalitné“ režimy, ako nacizmus, komunizmus a fašizmus, už patria minulosti, „neplatí to o samotnom jave, ktorý pramení z ľudského pokušenia chcieť ‚byť ako Boh‘, kontrolovať spôsob života a myslenia ľudstva a vnucovať mu vlastné ideologické presvedčenia“. Zdôraznil to kardinál štátny sekretár Pietro Parolin vo svojej úvodnej prednáške, ktorou v stredu ráno 28. októbra v aule Pápežskej Gregorovej univerzity otvoril medzinárodnú vedeckú konferenciu s názvom „Svätá stolica voči totalitným systémom v 20. storočí. Nové pohľady a perspektívy výskumu“. Podujatie, ktoré organizujú Gregorova univerzita a Pápežský výbor pre historické vedy, sa dnes 29. októbra končí.
Lev XIV. a encyklika Magnifica humanitas
Škody spôsobené ľudským pokušením „chcieť byť ako Boh“, ktoré znázorňuje biblický príbeh o Babylonskej veži, pripomína aj pápež Lev XIV. vo svojej encyklike Magnifica humanitas. Ako uviedol Parolin, pápež v nej zdôrazňuje, že „sloboda a demokracia nežijú iba z pravidiel a postupov“, ale žijú z „čestného vzťahu k faktom a zo skutočného zamerania na dobro osôb i spoločenského celku“, a teda z „vernosti pravde“.
Svätá stolica od Pia XI. po svätého Jána Pavla II.
V úvodnej prednáške vatikánsky štátny sekretár priblížil postoj Svätej stolice k totalitným systémom 20. storočia počas pontifikátov od Pia XI. po svätého Jána Pavla II. Opísal vznik totalitných režimov, ktoré „sľubovali uskutočnenie sociálnej utópie na tomto svete“ a ktoré živil laicizmus. Ten „vytlačil náboženstvo z verejného priestoru, prestal uznávať Boha ako stredobod a najvyššiu autoritu dejín a nahradil ho človekom“.
Totalitné režimy ako „politické náboženstvá“
Tieto režimy podľa kardinála z Vicenzy „postavili na oltár namiesto Boha spoločenskú triedu, rasu alebo štát“, sakralizovali svoje ideologické koncepty a vytvorili politické náboženstvá s vlastnými „liturgiami“, prorokmi, mučeníkmi a etickými normami, ktoré rozpúšťali ľudskú osobu vo všeobjímajúcom kolektíve. Ideológie s pseudonáboženským charakterom, ako komunizmus a nacizmus, boli podľa neho „v nezmieriteľnom rozpore s kresťanstvom a od samého začiatku rozpútali vlnu prenasledovania Katolíckej cirkvi“.
Pokus o „cestu dohody“
Pius XI. sa v snahe chrániť katolíkov žijúcich v Európe pod týmito režimami najprv rozhodol pre „cestu dohody“: so Sovietskym zväzom, s fašistickým Talianskom prostredníctvom Lateránskych zmlúv a s nacistickým Nemeckom prostredníctvom konkordátu. Pokračovať sa podarilo iba vo vzťahu s Talianskom, no všetky tieto vzťahy boli krehké, keďže partneri boli „podriadení ideológiám nepriateľským voči kresťanstvu“.
V marci 1937 potom Pius XI. vydal tri encykliky, ktorými odsúdil nacizmus, komunizmus a protikatolícky liberálno-socialistický režim v Mexiku. Podľa Parolina pápež jasne vyjadril, „že všetky tieto heretické odchýlky pramenili z toho istého materializmu, ktorý si popieraním Boha robil nárok priniesť svetu novú spásu prostredníctvom ľudských revolučných prostriedkov“.
Pius XII. a encyklika Summi Pontificatus
Jeho nástupca Pius XII. zachoval toto základné smerovanie. Vo svojej prvej encyklike Summi Pontificatus, vydanej na začiatku druhej svetovej vojny, upozornil, že najhlbší koreň konfliktu spočíva „v odlúčení spoločnosti od Kristovho učenia, ktoré kedysi dávalo Európe duchovnú jednotu, v zabudnutí na prirodzený zákon a v odmietaní univerzálnej mravnej normy“. Ľudstvo mohol podľa neho priviesť k skutočnému pokoju založenému na spravodlivosti a nestrannosti iba návrat k Bohu „a k poriadku zakotvenému v kresťanských hodnotách“.
Pacelliho programová vízia povojnového usporiadania
Keď pokusy o sprostredkovanie mieru medzi bojujúcimi stranami zlyhali, pápež Pacelli podľa Parolina rozvinul „bezprecedentnú charitatívnu diplomaciu“ na pomoc prenasledovaným a núdznym „všetkých kategórií“. Zároveň vytvoril „programovú víziu povojnového usporiadania, ktoré malo zaručiť spravodlivý a trvalý mier, inšpirovaný kresťanstvom a založený na medzinárodnej solidarite, rešpektovaní dôstojnosti a prirodzených práv ľudí i národov vrátane malých a porazených“. Nevýslovné zločiny vojny odsudzoval tak, aby tým „nevyvolal ešte väčšie prenasledovanie“.
Neúspešný pokus o dohodu s „ľudovými demokraciami“
Pevný antikomunizmus Pia XII. mu podľa štátneho sekretára nebránil, aby sa po skončení vojny pokúsil dosiahnuť dohodu s „ľudovými demokraciami“ a zmierniť utrpenie prenasledovaných katolíkov. Snažil sa rokovať s Československom, Maďarskom a Poľskom, no dialóg prerušili komunistické režimy, a to aj odsúdením kardinála Józsefa Mindszentyho v Maďarsku a založením schizmatickej „Katolíckej akcie“ v Československu.
To viedlo k exkomunikačným dekrétom z rokov 1949 až 1951, ktorými pápež odsúdil akúkoľvek spoluprácu s komunistickou ideológiou. Zároveň vyjadril duchovnú i konkrétnu solidaritu s „Cirkvou mlčania“.
Obdobie dialógu od svätého Jána XXIII. po svätého Pavla VI.
Kardinál Parolin vysvetlil, že „novinka v podobe ‚dialógu‘ s krajinami východnej Európy v mrazivom ovzduší studenej vojny predstavovala jednu z najzložitejších stránok diplomatického pôsobenia Svätej stolice počas pontifikátov Jána XXIII. a Pavla VI.“ Obaja pápeži, predovšetkým však Pavol VI., hľadali cestu dialógu a uvoľnenia napätia. Ich prvoradým cieľom bolo „zabezpečiť Katolíckej cirkvi, ktorá pôsobila v tejto časti Európy, viac priestoru na život a činnosť“. Vychádzali pritom z vedomia, že komunistické politické režimy pretrvajú dlhý čas a Katolícka cirkev môže pôsobiť ako nezávislá „morálna sila“, ktorá sa nepodriaďuje logike mocenských blokov.
Vatikánska Ostpolitik a medzinárodné uvoľňovanie napätia
Táto politika dostala názov „vatikánska Ostpolitik“. Jej prvoradý cieľ bol „predovšetkým náboženský, nie politický, hoci na jeho dosiahnutie bolo potrebné používať tradičné nástroje politiky a diplomacie“. Významným tvorcom tohto dialógu bol kardinál Agostino Casaroli, ktorý čelil dileme „odporovať alebo rokovať“.
Pavol VI. v roku 1965 podľa slov štátneho sekretára povedal, že „Svätá stolica sa zdržiava toho, aby častejšie a dôraznejšie pozdvihla oprávnený hlas protestu a odsúdenia“ na obranu trpiacej Cirkvi „v krajinách s ateistickým a totalitným režimom“, „aby nevyvolala ešte väčšie zlo“. Východná politika Svätej stolice podľa Parolina „významne prispela k uvoľneniu napätia na medzinárodnej úrovni“. A hoci jej úspech bol obmedzený, „podľa jednomyseľného hodnotenia historiografie išlo o správne rozhodnutie“.
Svätý Ján Pavol II. a pád múru
Napokon svätý Ján Pavol II., pápež spájaný s „pádom múru“, nepozastavil rokovania s východnou Európou. Presvedčený o slabosti komunistických režimov však sústredil svoje úsilie „na mobilizáciu kresťanského svedomia, posilnenie historickej a kultúrnej identity európskych národov zakorenenej v kresťanstve a obnovu jednoty kontinentu, ktorý mal znovu dýchať oboma pľúcami“. Cieľom nebol iba pád komunizmu, „ale skôr rekristianizácia európskych národov“. Táto nádej sa podľa záveru štátneho sekretára „nenaplnila“.
Na konferencii vystúpila aj slovenská historička prof. Emília Hrabovec z Univerzity Komenského v Bratislave, členka Pápežského výboru pre historické vedy. Vo svojom príspevku „Povzbudzovať k odvahe“, alebo „zmieriť sa s nevyhnutným“? Svätá stolica a Československo ako „ideologická výkladná skriňa komunistického bloku“ (1945 – 1989) sa zamerala na vzťah Svätej stolice k Československu v období komunistického režimu.
Alessandro Di Bussolo (Preložil: Martin Jarábek)