Vo Veľkonočnej vigílii vo svätej noci 4. apríla v Bazilike svätého Petra, za účasti približne 6-tisíc veriacich v bazilike a ďalších 4-tisíc na Námestí svätého Petra, pápež Lev XIV. pripomenul, že Kristovo zmŕtvychvstanie je víťazstvom života nad smrťou a lásky nad každou silou zla. Počas slávenia udelil sviatosť krstu desiatim katechumenom a veriacich povzbudil, aby sa stali svedkami nádeje schopnými odvaľovať kamene strachu, nedôvery a rozdelenia.
HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA LEVA XIV.
Veľkonočná vigília vo svätej noci
Veľkonočná nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania
4. apríla 2026
„Posvätné tajomstvo tejto noci […] odvracia nenávisť, pokoruje pýchu mocných, zjednocuje srdcia, prináša svornosť a pokoj“ (Exultet).
Takto, drahí bratia a sestry, na začiatku tejto slávnosti diakon zveleboval svetlo zmŕtvychvstalého Krista, symbolizované veľkonočnou sviecou. Z tejto jedinej sviece sme si všetci zapálili svoje svetlá a každý z nás, nesúc plamienok zapálený z toho istého ohňa, rozžiaril túto veľkú baziliku. Je to znak veľkonočného svetla, ktoré nás v Cirkvi spája ako lampy pre svet. Na diakonovo zvolanie sme odpovedali „amen“, čím sme potvrdili svoje rozhodnutie prijať toto poslanie, a o chvíľu zopakujeme svoje „áno“, keď si obnovíme krstné sľuby.
Táto vigília, drahí, je vigíliou plnou svetla, najstaršou v kresťanskej tradícii, nazývanou „matkou všetkých vigílií“. V nej znovu prežívame pamiatku víťazstva Pána života nad smrťou a nad podsvetím. Robíme tak po tom, čo sme v uplynulých dňoch – ako v jedinom veľkom slávení – prešli tajomstvami utrpenia Boha, ktorý sa pre nás stal „mužom bolesti“ (Is 53,3), „opovrhnutým a zavrhnutým ľuďmi“ (tamže), mučeným a ukrižovaným.
Existuje väčšia láska? Existuje dokonalejšia nezištnosť? Zmŕtvychvstalý je ten istý Stvoriteľ vesmíru, ktorý nás na počiatku dejín z ničoho povolal do bytia, a na kríži nám, aby nám ukázal svoju bezhraničnú lásku, daroval život.
Pripomenulo nám to prvé čítanie rozprávaním o počiatkoch. Na začiatku Boh stvoril nebo a zem (porov. Gen 1,1), vyviedol z chaosu kozmos, z neporiadku harmóniu a nám, stvoreným na svoj obraz a podobu, zveril úlohu byť jeho správcami. A aj keď človek hriechom nezodpovedal tomuto plánu, Pán ho neopustil, ale v odpustení mu ešte prekvapujúcejším spôsobom zjavil svoju milosrdnú tvár.
„Posvätné tajomstvo tejto noci“ má teda svoje korene aj tam, kde sa odohralo prvé zlyhanie ľudstva, a rozprestiera sa naprieč stáročiami ako cesta zmierenia a milosti.
Liturgia nám niektoré etapy tejto cesty pripomenula prostredníctvom textov Svätého písma, ktoré sme počuli. Pripomenula nám, ako Boh zastavil ruku Abraháma pripraveného obetovať syna Izáka, aby nám ukázal, že nechce našu smrť, ale skôr to, aby sme sa mu zasvätili ako živé údy spoločenstva zachránených (porov. Gen 22,11-12.15-18). Rovnako nás pozvala uvažovať o tom, ako Pán vyslobodil Izraelitov z egyptského otroctva a urobil z mora, miesta smrti a neprekonateľnej prekážky, vstupnú bránu do nového a slobodného života. Ten istý odkaz zaznel aj v slovách prorokov, v ktorých sme počuli chválu Pána ako ženícha, ktorý povoláva a zhromažďuje (porov. Iz 54,5-7), ako prameňa, ktorý napája, vody, ktorá zavlažuje (porov. Iz 55,10), svetla, ktoré ukazuje cestu pokoja (porov. Bar 3,14), a Ducha, ktorý premieňa a obnovuje srdce (Ez 36,26).
Vo všetkých týchto momentoch dejín spásy sme videli, ako Boh na tvrdosť hriechu, ktorý rozdeľuje a zabíja, odpovedá mocou lásky, ktorá spája a vracia život. Spoločne sme ich pripomenuli, prerušujúc rozprávanie žalmami a modlitbami, aby sme si uvedomili, že pre Kristovu Paschu „pochovaní spolu s ním v smrť […] aj my môžeme kráčať v novom živote […] mŕtvi hriechu, ale živí Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6,4-11), zasvätení v krste láske Otca, zjednotení v spoločenstve svätých a z milosti utváraní ako živé kamene pre budovanie jeho kráľovstva (1 Pt 2,4-5).
V tomto svetle čítame aj správu o zmŕtvychvstaní, ktorú sme počuli v Evanjeliu podľa Matúša. Vo veľkonočné ráno sa ženy, prekonávajúc bolesť a strach, vydali na cestu. Chceli ísť k Ježišovmu hrobu. Očakávali, že ho nájdu zapečatený, s veľkým kameňom pri vchode a strážou. Toto je hriech: veľmi ťažká prekážka, ktorá nás uzatvára a oddeľuje od Boha a snaží sa v nás umlčať jeho slová nádeje.
Mária Magdaléna a iná Mária sa však nedali zastrašiť. Išli k hrobu a vďaka ich viere a ich láske sa stali prvými svedkami zmŕtvychvstania. V zemetrasení a v anjelovi sediacom na odvalenom kameni uvideli moc Božej lásky, silnejšej než každá sila zla, schopnej „odvrátiť nenávisť“ a „pokoriť pýchu mocných“. Človek môže zabiť telo, ale život Boha lásky je večný život, ktorý presahuje smrť a nijaký hrob ho nemôže uväzniť. Tak Ukrižovaný kraľoval z kríža, anjel si sadol na kameň a Ježiš sa im zjavil živý so slovami: „Pozdravujem vás!“ (Mt 28,9).
To je dnes, drahí bratia a sestry, aj naše posolstvo svetu: toto je stretnutie, ktoré chceme dosvedčovať slovami viery i skutkami lásky, spievajúc životom „aleluja“, ktoré vyslovujeme perami (sv. Augustín, Sermo 256, 1). Tak ako ženy bežali oznámiť radostnú zvesť bratom, aj my chceme dnes v noci vyjsť z tejto baziliky, aby sme všetkým priniesli dobrú správu: Ježiš vstal z mŕtvych a jeho mocou, zmŕtvychvstalí spolu s ním, môžeme aj my budovať nový svet pokoja, jednoty ako „množstvo ľudí a zároveň […] jeden človek, lebo hoci je kresťanov mnoho, Kristus je jeden“ (sv. Augustín, Enarrationes in Psalmos, 127,3).
Tomuto poslaniu sa zasväcujú aj bratia a sestry prítomní tu medzi nami, ktorí pochádzajú z rôznych častí sveta a o chvíľu prijmú krst. Po dlhom katechumenáte sa dnes znovuzrodia v Kristovi ako nové stvorenia (2 Kor 5,17), aby boli svedkami evanjelia. Pre nich i pre nás všetkých opakujeme slová svätého Augustína: „Ohlasuj Krista, rozsievaj […] rozsýpaj všade to, čo si počal vo svojom srdci“ (Sermo 116, 23-24).
Sestry, bratia, ani dnes nechýbajú hroby, ktoré treba otvoriť, a kamene, ktoré ich uzatvárajú, bývajú často také ťažké a strážené, že sa zdajú nehybné. Niektoré zaťažujú človeka v srdci, ako nedôvera, strach, egoizmus a zatrpknutosť; iné, ktoré z nich vyplývajú, rozbíjajú vzťahy medzi nami, ako vojna, nespravodlivosť a uzatváranie sa národov voči sebe navzájom. Nedajme sa nimi paralyzovať! Mnohí muži a ženy ich v priebehu storočí s Božou pomocou odvalili – neraz s veľkou námahou, niekedy za cenu vlastného života – a priniesli ovocie dobra, z ktorého máme úžitok dodnes. Neboli to nedosiahnuteľní hrdinovia, ale ľudia ako my, ktorí posilnení milosťou Zmŕtvychvstalého mali odvahu hovoriť, ako hovorí apoštol Peter, „Božie slová“ (1 Pt 4,11) a konať „silou, ktorú dáva Boh, aby bol vo všetkom oslávený Boh“ (tamže).
Nech nás pohýna ich príklad a v túto svätú noc prijmime ich rozhodnutie, aby kdekoľvek a vždy vo svete rástli a rozkvitali veľkonočné dary svornosti a pokoja.
Preklad Martin Jarábek