Citát z kultového filmu Forrest Gump asi najviac vystihuje ani nie tak obsah listu, ktorý spísal o myšlienkach prezidenta T. G. Masaryka v kritickom zdravotnom stave jeho syn a ktorý sa po x-rokoch otvoril a prečítal, ako skôr tančeky okolo neho. Len tí, čo list rozpečatili a prečítali, vedia prečo z niekoľkostránkového listu uverejnili práve časť, ktorá nectí „filozofa na tróne“ a vulgárne uráža popredného slovenského politika, ktorý formoval slovenskú politiku takmer štyridsať rokov. Ich úmysel určite nebol čestný, ale ako sa hovorí, nechajme maličkým do neba prísť.
Nechajme však Masarykove postoje Masarykovi a venujme sa tým, ktorí sa okolo výrokov „tatíčka“ Masaryka roztancovali. Nebudem komentovať výroky jedného historika z katedry ešte stále slovenských dejín FiF UK, ktorý patrí k popredným ťahúňom snáh o jej zrušenie. Jeho konštatovanie, že Masaryk bol omnoho vzdelanejší ako Hlinka, patrí asi k jeho najvýznamnejším vedeckým zisteniam. Nikde som sa totiž nestretol s tvrdením, žeby niekto hocikedy dokazoval, že Hlinkove vzdelanie by mohlo konkurovať vzdelaniu univerzitného profesora. Myslím si však, že aj univerzitný profesor by si mal ctiť ľudí s nižším vzdelaním a neoznačovať ich z výsosti svojej vzdelanosti za hlupákov, najmä keď nimi neboli. Múdry človek alebo hlupák sa neodvodzuje od úrovne vzdelania, ale od konania či už intelektu alebo rúk.
Nemôžem však obísť vyjadrenia človeka, ktorý sa verejnosti predstavuje ako národovec a pýši sa svojím vzdelaním a sčítanosťou. Vôbec nespochybňujem ani jeho vzdelanosť, ani jeho sčítanosť, ale začínam pochybovať, že sa pozerá na slovenské dejiny komplexne a slovenskými očami. To, že je nekritickým obdivovateľom T. G. Masaryka vrátane jeho postojov voči Slovensku, je jeho vec. Ale to, že z jeho vyjadrení k slovenskej minulosti trčí ako trň z päty zatuchnutý evanjelický konfesionalizmus, je už na pováženie. Naposledy som sa pousmial nad jeho pohoršením sa nad akýmsi tvrdením o generálovi Augustínovi Malárovi (evanjelik), že on žiadne nekalé veci na východnom fronte nerobil, ale bez akejkoľvek súvislosti odkázal na generála Jozefa Turanca, ktorý na východnom fronte podľa neho zločiny páchal. Nuž, myslím si, že generál Malár asi boľševikov na východnom fronte nehladkal po srsti, keďže mu A. Hitler udelil najvyššie vyznamenanie, aké je možné vojakovi udeliť. A generál Turanec? Po vojne bol odsúdený za vlastizradu (?) na trest smrti. Trest mu však bol zmenený na doživotie z dôvodov, že sa príkladne staral o svojich vojakov a na fronte nekonal proti vojnovému právu. Áno, dal na úpätí Kaukazu popraviť partizánov (teda nie vojakov podliehajúcich ochrane podľa ženevských konvencií), ktorí zo zálohy prepadli slovenských vojakov a niekoľkých zabili. Ale na nich sa konvencie nevzťahovali a rovnakým spôsobom pokračovali všetky vojnu vedúce krajiny.
Ak niekto ešte nezistil, o kom hovorím, tak ide o E. Chmelára. Myslím si, že jeho vzťah voči A. Hlinkovi je skoro obsesiou. A. Hlinka skutočne vo väzení v Segedíne prekladal Bibliu, ale nejaký komentár V. Šrobára voči tejto aktivite nebol príčinou ich rozchodu. Títo dvaja kamaráti, dokonca A. Hlinka bol dvojnásobným kmotrom V. Šrobára, sa nerozišli na Hlinkovej samoľúbosti, ako sa nám to Edo snaží nahovoriť. Rozišli sa na prudkom odklone V. Šrobára z pozície slovenského národovca k čechoslovakizmu. Dnes už vieme aj príčinu. Vavro to dal na Ostrihoňovú a stal sa poberateľom príspevku na „kazenie mládeže“ od Živnobanky. Najviac ma však na Chmelárových zdôvodneniach, ktorým obhajoval Masarykovo tvrdenie, prekvapilo, že aj s chlpmi prevzal tvrdenia o A. Hlinkovi, ktoré vyprodukovali prvorepublikoví „hoaxeri“ o jeho urazenej pýche, že ho Masaryk nechcel menovať (?) za biskupa. Vraj preto prešiel z čechoslovakistických pozícií na pozície autonomistické. Edo, to fakt?
Pri spochybňovaní Pittsburskej dohody sa čudujem, že nepoužil aj argument, že nemohla byť platná, lebo bola podpísaná vo sviatok! Jeho odkaz, že bolo „hlúpe“ od Hlinku odvolávať sa na Pittsburskú dohodu, lebo vraj mala v poslednom článku napísané, že podrobnosti vzťahu upravia slobodne zvolení zástupcovia českého a slovenského národa, je skutočnou perlou. Pacta sunt servanda, dohody treba dodržiavať hovorí stará zásada rímskeho práva. A Masaryk dohodu, ktorú dvakrát podpísal – raz v Pittsburghu a druhýkrát už ako zvolený prezident – nedodržal a vyhlásil ju za falzum. To ho vôbec neoprávňuje niekoho, kto to vyžadoval, označiť za hlupáka!
Ale poďme sa pozrieť na tých slobodných zástupcov, ktorí mali dohodnúť podrobnosti, teda nie podstatu zmluvy. Po prvé tvrdenie, ktorým sa oháňa, že zmluvu podpísali americkí občania nie je pravdivé. Až do roku 1928, keď Česko-Slovensko podpísalo exkluzívnu zmluvu s USA o zamedzení dvojitého občianstva (takúto zmluvu USA s nikým iným nepodpísali) mali americkí Slováci aj občianstvo Česko-Slovenska. Až táto zmluva ich donútila optovať pre jeden štát. A teda, keď už tí slobodne zvolení zástupcovia českého a slovenského národa mali dohodnúť podrobnosti, mohol by nám E. Chmelár povedať, kedy sa tak stalo a slobodní zástupcovia slovenského národa sa stotožnili s nezmyselným etnickým čechoslovakizmom T. G. Masaryka? Rád by som si doplnil vzdelanie, lebo o takom akte neviem!
Každý, kto sa len obtrel o dejiny prvej ČSR, vie, že Ústavu z roku 1920 prijal nevolený parlament, ktorého legitimita zo strany Slovenska je dosť problematická. V ústavnoprávnom výbore, ktorý pripravoval Ústavu dokonca nebol nikto zo zástupcov najpočetnejšej skupiny slovenského obyvateľstva, teda katolíkov (v danej dobe asi 75% obyvateľov). Preto poslanci za Slovenskú ľudovú stranu cez poslanca Dolanského predložili k prijímanej ústave memorandum, v ktorom vyhlásili, že vzhľadom na medzinárodnú situáciu budú za ústavu hlasovať, ale vyhradzujú si právo ďalej bojovať za autonómiu Slovenska. V tomto memorande je zakotvená legitímnosť boja za slovenskú autonómiu, ktorá spočívala v napĺňaní myšlienok Memoranda národa slovenského z roku 1861. Nie v nejakej povahovej vlastnosti A. Hlinku a v jeho neuspokojených ambíciách. Takto to je možno napísané v nejakých českých a čechoslovakistických knižkách, ale určite to má ďaleko od reality.
Čo na záver? Vo filme Forrest Gump je veľa zaujímavých a hlboko pravdivých výrokov.
Anton Hrnko